Afrika očami dobrodruha - diel 3. Hory Bielej pani

 V pláni pouště Brandberg dominantou viditelnou na desítky kilometrů.

Pred mestom Uis, ktoré je základňou pre výpravy do hôr, sa okolo cesty objavujú prazvláštne sochy u kolov a handier. Postavy ľudí, ale aj pštrosov alebo nosorožcov, strážia "samoobsluhy" s polodrahokamami. Na stoloch z dosiek, ráfikov od kolies nákladiakov alebo pneumatík sú vyskladané najrôznejšie kamene. Ruženín, záhneda, citrín, ale aj sadrovec, kalcit, žula a dokonca aj granáty. Všetko v surovom stave. Tak, ako to ľudia našli v kopcoch. Napriek tomu sú tu k videniu krásne kryštály a drúzy. Keď sa vám niečo páči, je to jednoduché. Vezmete si kameň a peniaze hodíte do tašky zavesenej na improvizovanom prístrešku. „You can take what you want but I need some money,“ stojí na pneumatike slúžiacej ako stôl. Dáte, koľko chcete.

Brandberg je pohorie na minerály naozaj bohaté. Dokonca sa tu ťažil aj cín. Pred desiatimi rokmi bola ale baňa uzavretá. Od tej doby nie je práca, a tak si ľudia pomáhajú, ako to len ide. Možno bude zase lepšie. Je to rok, čo bola baňa znovuotvorená. Zatiaľ len pre pár robotníkov, ale plány sú odvážne. Na každom rohu ale postávajú ľudia s natiahnutou rukou. Nie že by tých rohov bolo nejako moc. Uis má dokopy nejakých 3000 obyvateľov.

 Samoobsluha s minerály je místo, které se vám nemůže nelíbit. Tolik krásných kamenů na jednom místě dokazuje, že Brandberg je geologickým pokladem.

Audiencia, pri ktorej ide o život

Ľudia sem ale jazdia nie za baňou, ale za ikonickým obrázkom ukrytým v horách. Hovorí sa mu White Lady (Biela pani) podľa ústrednej postavy. Tá je od pása dole celá biela, ako by mala biele gamaše. V ruke drží luk a šíp, na hlave účes... ako len ho opísať? Pripomína mi účesy masajských mužov. Zaujímavá postava. Keď máte chuť, môžete si k nej urobiť výlet. Hodina medzi kopcami k Bielej pani, hodina naspäť. Myslené samozrejme po svojich. Už cesta na miesto je malebná. Kopce sa dvíhajú nad údolím porasteným stromami a kríkmi. Štyri roky tu nepršalo, a tak sa ani tráva ani kvety nekonajú. Za to je všade vidieť stopy po slonej pastve. Stromy sú vyvrátené z koreňov, kroviská poničené. Slony ale v údolí nie sú, keby boli, nesmeli by sme sem my.

Prípadné stretnutie so slonmi nie je jediným nebezpečenstvom cesty k Bielej pani. Najväčším nebezpečenstvom je horúco. Neznalým veci sa to nezdá, ale platí tu pravidlo - keď sprievodcovia povedia, že je príliš horúco, nikam sa nejde. Nie je to tvrdohlavosť, ale nutnosť. Že môže ísť o život, dokladá štatistika tragických nehôd. Posledná taká sa udiala asi tri mesiace pred našou návštevou. Starší manželia trvali na prehliadke. Predsa sa po ceste z Európy a stovkách kilometrov namibijskou púšťou nebudú vracať len kvôli tomu, že je horúco. Žena už sa nevrátila. Vedro medzi skalami si vybralo svoju daň.

 Malby White Lady jsou skryté pod malým převisem. Jako všechny křovácké malby jsou drobné a útlé.

Biely pán kúzelník

Maľby sú skryté pod malým previsom. Postavy ľudí na nich sú urostlejší, než je v podobných prípadoch obvyklé. Init, naša sprievodkyňa, tvrdí, že je to tým, že sú to Damarové a nie Khoi-Khoi. Pre človeka zo srdca Európy je to ale rozdiel nepostrehnuteľný. Obrázky navyše nie sú tak kontrastné, ako by ste čakali. Sčasti je to starobou (viac ako 2000 rokov), hlavnú vinu na tom však majú prihlupli "obdivovatelia". Aby mali čo najlepšie fotky, polievali maľby vodou, ale aj kolou a inými tekutinami. Je to bohužiaľ osud krováckych malieb naprieč Afrikou. A tiež príčina, prečo sú ich miestá buď prísne tajené alebo sa k nim môže len so sprievodcom.

Biela pani je v skutočnosti Biely pán. Kúzelník, ktorý tancuje a vykonáva svoj obrad pri ohni. Tvrdí sa, že práve preto je až do pása biely. Od popola zvíreného tancom. Kto si niekedy robil oheň z afrického tvrdého dreva, vie, že popol, ktorý zostane, býva naozaj biely. Na druhú stranu, keď sa pozriete pozorne, je biely až k akémusi opasku. Rovnaký majú na sebe aj ostatní muži na obraze. Takže by to naozaj mohli byť aj akési biele gamaše. Pravdu sa už asi nikto nikdy nedozvie.

Kúzelník sa tancom dostane do tranzu a v tomto stave je schopný zmeniť sa na akéhokoľvek tvora. Tentoraz na antilopu. Spoznáte to podľa jej zadných nôh. Sú rovnako biele ako nohy kúzelníka v ľudskej podobe. Šaman sa však musí mať na pozore. Nesmie zostať premenený príliš dlho. Mohol by zomrieť. Preto má pomocníka. Ten stráži, aby kúzelník nezostával transformovaný nebezpečne dlho. Keď je čas, vlásím gemsboka (přímorožce juhoafrického) začne ovievať a chladiť. Tak ho prinúti vrátiť sa do vlastnej podoby.

 Hlavní postava celého výjevu je velmi nezřetelná. Je to vinou polévání vodou, kolou, vším. Najdete ji mezi třemi tmavými figurami tanečníků nad prohlubní ve skále.

Hora bohov

V celom pohorí je podľa Init na 45 000 jednotlivých obrázkov a na tisíc lokalít, kde sú umiestnené. Môžete sa dokonca vypraviť na trojdňový trek, pri ktorom sa dostanete aj k tým veľmi ťažko prístupným. S ohľadom na všadeprítomné horúco stačí väčšine ľudí návšteva White Lady.

Len pár krokov od slávnej maľby sa otvára pohľad na najvyššiu horu pohoria aj celej Namíbie. Volá sa bohužiaľ veľmi neafricky Königsberg. Je to odkaz nemeckej koloniálnej správy. Pôvodné meno je ale oveľa malebnejšie. V jazyku Herero sa volá Omukuruvaro - Hora bohov. Odtiaľ sa javí len ako malý kopec medzi vysokými štítmi, ale meria 2573 metrov nad morom.

Keď nastupujeme do áut a potom mierime do kempu, je mi jasné, že nech sa stane čokoľvek, zase sa vrátim. Nielen do údolia za Bielou pani, ale aj do Namíbie, ktorú mám veľmi rád. Do krajiny, kde sú skvelí ľudia so zmyslom pre humor. Do krajiny, ktorá vám dá krásny pocit osamelosti, keď za tri hodiny jazdy stretnete napríklad len dve iné autá. A nie je dôležité kedy, ale že sa vrátim.

 Nejvyšší hora je z tohoto pohledu úplně nenápadná. Je to ten větší z malých vrcholků mezi dvěma vysokými štíty.

Praktické rady

Do Namíbie je nutné vybaviť si vstupné vízum. Nie je lacné, stojí 80 €. Najjednoduchšie je zájsť do Prahy na namíbijský konzulát s pasom, žiadostí a fotkou. Za poplatok všetko vybavia a vy máte pokoj. Alebo môžete samozrejme do Berlína na Namíbijskú ambasádu.

Taky budete potrebovať rodný list preložený do angličtiny v prípade, že pôjdete s dieťaťom do 18 rokov.

Pri plánovaní výletu do Namíbie myslite na to, že tam je všehovšudy necelých šesť tisíc kilometrov asfaltových ciest. Zvyšok je šotolina alebo piesok. Preto sa hodí vyššie auto, aj keď sme väčšinou všetko prešli aj sedanom. Naposledy v marci 2020. Ak ale chcete byť vo väčšom pokoji a tak veľmi sa nesústrediť na riadenie, prenajmite si napríklad Daciu (tam hovoria Renault) Duster. Auto, ktoré je spoľahlivé aj v hlbokom piesku.

 Nad městečkem Uis se tyčí výsypka starého cínového dolu. Těsně před západem slunce jsme na ni vyjeli s majitelem kempu, kde jsme spali. Když se slunce dotklo hor, společně jsme mlčeli. To ticho trvalo dvě a půl minuty. Než se zlatý kotouč skryl za kopce.

Nabudúce na úplný juh

Kdeže, nie je to Mys dobrej nádeje. Najjužnejším kútom afrického kontinentu je Strelkový mys (Cape Agulhas). Na rozdiel od svojho slávnejšieho kolegu miesto naozaj odľahlé, divoké a osamelé.