Teplota klesajúca pod -30 °C, ostrý vietor, nekonečné prívaly snehu, ale aj očarujúca polárna žiara a nádherná severská krajina. Polárne oblasti sú prekrásne za pokojného počasia, počas fujavice sa ale rýchlo mení v človeku na nebezpečné miesto, s ktorým nie je dobré si zahrávať. Prinášame vám príbehy 6 českých polárnikov, ktorí sa so zamrznutými krajmi vysporiadali na jedničku.
1. Miroslav Jakeš
Miroslav Jakeš má na svojom konte množstvo prvenstiev a neuveriteľných výkonov. Jeho dobrodružná cesta sa začala písať v roku 1982, kedy sa stal držiteľom československého zimného výškového rekordu. Spoločne s polárnikom Jaroslavom Pavlíčkom vystúpil na horu Čo Oju do výšky 6 500 m. n. m. Prvým dobrodružstvom to ale nikdy nekončí. O dva roky neskôr si Miroslav Jakeš pripisuje ďalší veľký úspech, keď s prvou expedíciou prechádza Grónsko.
Ďalšie úspechy na seba nenechali dlho čakať. V roku 1986 vystupuje ako prvý Čech sólovo na najvyššiu horu Južnej Ameriky Aconcaguu (6 961 m. n. m.). Roku 1993 prišiel ako prvý Čech na lyžiach na severný pól a o tri roky neskôr uskutočňuje sólový prechod Grónska z východu na západ, pri ktorom odmieta všetku pomoc a cestu podstupuje bez akéhokoľvek spojenia so svetom. Tento húževnatý dobrodruh zdolal severný pól celkom 19x.
2. Miluše Netolická
Zmienili sme sa o prvom českom mužovi, ktorý došiel na severný pól, takže zaiste nemôžeme zabudnúť ani na prvú Češku, ktorá túto nebezpečnú cestu podstúpila. Miluše Netolická došla pešo po vlastnej osi ako prvá Češka na severný pól v stredu 9. apríla roku 2008. Návrat na základňu sa jej však trochu skomplikoval. Kvôli problémom s palivom a nepriaznivým poveternostným podmienkam ju musela na ceste späť vyzdvihnúť helikoptéra.
3. Josef Sekyra
A ešte pridáme južný pól. Prvým Čechoslovákom na južnom póle sa stal Josef Sekyra, a to tak trochu náhodou. Celý svoj život sa Josef venoval horolezectvu. Jedným dychom ale dodáva, že všetko robil hlavne kvôli vedeckej činnosti. Zameriaval sa totiž na horniny, ktoré boli vystavené extrémnym klimatickým podmienkam.
Prvýkrát sa na Antarktídu dostal v rokoch 1966-1967, kedy robil prieskumné lety a horolezecké výpravy na hory s výškou cez 3 000 metrov. Druhýkrát sa na Antarktídu pozrel s americkou výpravou Deep Freeze, pri ktorej došlo k objaveniu pozostatkov 200 miliónov rokov starého jaštera. Nevídaný nález podporil teóriu o rozpade prakontinentu, pretože kosti tohto jaštera boli nájdené aj v Afrike a Indii.
A ako sa Josef Sekyra ocitol na južnom póle? Na základni McMurdo sa jeden z výskumníkov zo srandy spýtal, či už bol nejaký Čech na južnom póle. Josef samozrejme odpovedal, že ešte nie, a tak sa v hlave veliteľa zrodil plán na prekvapenie pre československého dobrodruha. V rámci vzdušného prieskumu bol Josef Sekyra dovezený na južný pól, kde mu kolegovia pripravili menšie uvítanie, pri ktorom na mieste vyvesili československú vlajku.
Vedeli ste, že sa prvý Čech Josef Sekyra vyskytol na južnom póle v podstate omylom? Zato mal však na konte cenné vedecké objavy.
4. Česká polárna stanica
Josef Sekyra ale nebol zďaleka jediný Čech, ktorý sa na južnom póle objavil. Je to už takmer 17 rokov, čo začala na Antarktíde fungovať Česká vedecká stanica Johanna Gregora Mendela. Českí vedci tu obývajú budovu na ploche asi 300 m2. Celá budova je zariadená tak, aby prečkala extrémne klimatické podmienky, ktoré sú pre oblasť južného pólu typické. Vnútri hlavnej budovy sa nachádza dvanásť spální, dve spoločné pracovne, ale aj jedáleň, kuchynka, hygienické zariadenie a sušiareň. Vedci sa na základni zameriavajú napríklad na výskum endemických druhov, skamenelín a tiež na posúdenie miery znečistenia Antarktídy, a to ako v prípade mikroplastov, tak aj pesticídov.
Mendelova polárna stanica, oficiálne Česká vedecká stanica Johanna Gregora Mendela, je v prevádzke od roku 2007 a nachádza sa na pobreží ostrova Jamesa Rossa.
5. František Běhounek
V histórii dobývania severného pólu figuruje množstvo zaujímavých osobností. Len málo z nich má ale taký zaujímavý a neobvyklý príbeh, ako práve František Běhounek, ktorý ako prvý Čech preletel nad severným pólom vo vzducholodi.
Svoj úplne prvý let mal František absolvovať s tímom vzducholode Norge. Veliteľ Amundsen ale jeho účasť bohužiaľ zamietol. Výpravy nad severný pól sa tak zúčastnili iba Běhounkove prístroje, vďaka ktorým však získal toľko potrebné výskumné dáta. Pri druhej výprave vzducholode Italia sa ale na Běhounka usmialo šťastie. Bol vybraný ako jeden z dvadsiatich členov výpravy pod vedením generála Nobila a stal sa tak prvým Čechom, ktorý preletel nad severným pólom. Pripadá vám podozrivé, že by v tom nebol nejaký háčik? Máte pravdu. 23. mája 1928 totiž došlo k ďalšej, v poradí tretej výprave, ktorá skončila tragicky pre 11 členov posádky.
Vzducholoď Italia na svojej tretej výprave v máji roku 1928 síce severný pól dosiahla, potom ale stroskotala a preživší členovia posádky zostali odkázaní sami na seba uprostred ľadových končín.
Uväznenie na ľadovej kryhe
Výprave sa síce podarilo na vzducholodi úspešne dosiahnuť severný pól, ale hneď potom ich dostihlo nepriaznivé počasie. Prenikavý vietor a silné snehové zrážky úplne znemožnili pristátie na severnom póle. Posádka vzducholode rozmrzelo zhodila dole vlajku s dreveným krížom a vydala sa na spiatočnú cestu. Vietor bol stále silnejší a vzducholoď sa vplyvom mrazu premenila na jeden veľký neovládateľný kolos. Po niekoľkých pokusoch o núdzové manévre ale bolo všetkým jasné, že havárii sa už nedá zabrániť.
Po náraze do zamrznutého mora sa oddelila kabína vzducholode a zvyšok konštrukcie, akoby si to zrazu rozmyslel, sa vzniesol do vzduchu aj s niekoľkými členmi posádky. Nikoho z nich sa aj napriek početným pokusom nepodarilo nikdy nájsť. Zvyšok posádky sa utáboril na ľadovej kryhe. S nízkymi prídelmi potravín a malým stanom strávili na kry 49 dní. Niektorí sa rozhodli kru opustiť a vydali sa hľadať pevninu. Dopadli však rovnako ako posádka vzducholode, ktorá v nej uviazla pri náraze. Nikto ich už nikdy nevidel.
Príbeh Františka Běhounka má však šťastný koniec. Polárnikom sa podarilo sprevádzkovať vysielačku, ktorej signál zachytil ruský rádioamatér. V priebehu niekoľkých hodín začal svet s plánovaním medzinárodnej záchrannej misie, ktorá by dobrodruhov priviedla späť domov. Posádku nakoniec zachránil ruský ľadoborec Krasin, ktorý sa ako jediný dokázal popasovať s husto zamrznutým ľadom okolo severného pólu.
6. Strýček Eskimák
Ján Eskymo Welzl je jednou z najbizarnejších postáv medzi českými polárnikmi. Jeho neuveriteľný príbeh začína roku 1868 v Zábřehu na Morave. Dobrodružstvo ho lákalo už od detstva, vo svojich 16 rokoch sa preto vydal na cestu po Rakúsko-Uhorsku. V roku 1892 získava prácu robotníka na hraniciach Ruska a Číny. Prácu ale čoskoro opúšťa a vydáva sa cez Irkutsk, Jakutsk, Verchojansk až na Novosibírske ostrovy, ktoré sa stali jeho domovom na neuveriteľných 28 rokov.
Welzlov príbeh z Novosibírskych ostrovov zachytáva napríklad kniha Tridsať rokov na zlatom severe, ktorá je dodnes predmetom sporov. Najväčším odporcom sa stal polárny bádateľ islandského pôvodu Vilhjalmur Stefansson, ktorý poukazuje na množstvo nezrovnalostí vo Welzlovom rozprávaní. Príbeh strýka Eskimáka je ale natoľko unikátny, že medzi českými polárnikmi nepochybne nemôže chýbať.
Socha Jána Eskymo Welzla na stanici v Zábrehu na Morave. Tento výstredný dobrodruh žil takmer 30 rokov na Novosibírskych ostrovoch a bol zvolený za inuitského náčelníka.
Život medzi Inuitmi
Welzl údajne svoju prvú zimu na Novosibírskych ostrovoch prečkal v útulnej jaskyni, ktorú našiel. Druhú zimu už strávil vo vlastnoručne vyhĺbenej chyže, ktorá bola oveľa priestrannejšia ako tá prvá. Na Novosibírskych ostrovoch sa Welzl živil ako lovec a obchodník s kožušinami. V neposlednom rade zastával aj úlohu sudcu, ktorý sa podľa svojho rozprávania riadil indiánskym zvykovým právom. Pri potieraní kriminality bol Welzl veľmi krutý, previnilcov často verejne lynčoval. Strýček Eskimák popisuje sám seba ako zdatného obchodníka. Jeho obchodné kontakty mali siahať od Zeme Františka Jozefa až do severnej Kanady. Lieky, potraviny a strelivo sa stali hlavnými artiklami, ktorými zásoboval predovšetkým lovcov a zlatokopov. Medzi dlhý rad činností zaradil Welzl aj rozváženie pošty so psím záprahom.
Medzi Inuitmi bol vraj strýko Eskimák veľmi obľúbený. Vystupoval pod prezývkou Pojedač medveďov, ale ťažko povedať, či si ju dal sám, alebo si na ľadových medveďoch naozaj pochutnával. Za všetky svoje zásluhy bol Welzl zvolený za inuitského náčelníka. Všetko by ale zostalo pred svetom navždy utajené, keby v roku 1924 nestroskotal pri západnom pobreží USA.
Po stroskotaní lode Seven Sisters pri San Franciscu Američania zistili, že Welzl vlastne nemá žiadne doklady. Vyhostili ho preto do Európy. Welzl sa nejaký čas potácal po Hamburgu, kde si zarábal maľovaním výjavov zo svojich ciest. V roku 1928 sa Welzl presúva do rodného Zábřehu na Morave a začína rozprávať svoj príbeh redakcii Ľudových novín. Na základe rozprávania Welzlových zážitkov z Arktídy vznikajú napríklad knihy Tridsať rokov na zlatom severe a Trampoty eskimáckeho náčelníka v Európe. Sám Čapek sa strýkom Eskimákom pri písaní knihy Vojna s mlokmi inšpiroval a vytvoril podľa neho postavu kapitána van Tocha.
Prejsť do magazínu